789

Som v šoku keď čítam ako mainstreamové médiá zľahčujú prostitúciu. Neviem kto píše všetky tie články o tom ako je “fajn” zarobiť si prostitúciou napr. ako študentka, desiatky alebo stovky € za pol hodinu, ale som si istá, že to musia písať (ne)ľudia čo nenávidia slovenské ženy, také tie novinárske hyeny v pravom slova zmysle. Ty nie si tovar. Si ľudská bytosť so všetkým čo k tomu patrí, máš city, právo byť milovaná, máš veľkú hodnotu a nikto, nikto nemá právo navádzať ťa, aby si predávala svoju dušu a telo za peniaze. Na to neexistuje nijaký dôvod. Je lepšie byť úplne bez peňazí, ale ľudská bytosť, lebo vtedy je vždy nádej. Ak už ale tovar si, nádej nie je. A nikdy to nie je bez následkov … a nikdy ani nebude. Aj ako zákazník týchto dievčat by si mal vedieť, že sa podieľaš na jej duševných ranách, veľa krát pohnutom osude a podieľaš sa na jej beznádeji.

Povrchné články Ti nič nepovedia o tom, aké to naozaj je byť tovar ani o tom, ako si oklamaný pornom a lživými erotickými poviedkami. Monika bola v sex biznise 7 rokov. Je to veľmi sympatická mladá žena so stredného Slovenska. Je to silná, dynamická osobnosť, miluje svoje dve detičky, má silné umelecké cítenie a keď sa s ňou rozprávate, nechce sa Vám veriť, čím všetkým si prešla. Napadne vás iba otázka, ako to je možné, prečo zrovna ona ?

Poďme si povedať prečo. Možno pochopíte, že tým dievčatám vôbec nepomáhate, ak im “dávate zarobiť ” práve naopak – iba sa podieľate na ich traumách … 

Monika, aké si mala detstvo ?

V mojom detstve chýbala hlavne možnosť dôvery k rodičom a akákoľvek empátia z ich strany. Možno to bolo dobou v ktorej som vyrastala alebo tým, že mojim rodičom v detstve robili ich rodičia to isté… Pamätám si ako všetko intímne a osobné riešili keď mali vypité, čo sme ako deti brali dosť zle. V podstate sme žili v “domnienkach” o sexualite, ktoré sme zistili z počutia. Ja som napríklad do 18 bola panna len preto že som sa bála sexu a následkov. Skôr tam išlo o psychiký teror a strach. Vždy som sa bála kým prídu domov. Vždy nás zobudili a trápili rôznymi otázkami, pre deti nezmyselnými opileckými témami, občas aj trestami, im to asi prišlo ako “výchovné metódy”.

Chcela si ako dieťa nejako uniknúť ?

Ono vieš celé to bolo o tom, že sme doma nemali bezpečnú zónu. Áno, čoraz častejšie som uvažovala nad tým ako z toho von. Ako uniknúť niekam do bezpečia. Najprv bola možnosť ísť bývať na internát, kde bol pre mňa fantastický život, mali sme tam vynikajúcich vychovávateľov, ani tam sa však nepodarilo napraviť strach z intimity a dôvery k ľudom. Navyše každý víkend som chodila znova do tej jamy levovej zvanej domov, takže až také východisko to zase nebolo. Navyše sme mali čisto dievčenskú triedu, mala som pocit že každá z mojich spolužiačok vie o sexualite a vzťahoch omnoho viac ako ja. Keď som niečo skúsila poznamenať, vysmiali ma a tak som sa uzavrela ešte viac… Tesne pred maturitou som stretla svoju prvú veľkú lásku, ktorá ma vzala z domu do sveta. Neviem či to bolo dobre alebo zle, lebo aj to naštartovalo sled udalostí, ktoré ma viedli k erotickemu priemyslu.

Štandardná rodina vtedajšej doby

Dvaja rodičia a tri deti. Rovnica vyrátaná spoločnosťou, ktorej hlavným cieľom nie je láska, ale konzum. Tak aj v tej našej rodine sa zabúdalo na lásku a porozumenie. Spoločnosť zatvárala oči, aby snáď nevidela svoje zlyhania. Zatvárala dokonca aj uši. Ťažko bolo rozprávať , či kričať keď nemá kto vypočuť.

No a tak sa žilo.

Otec pil po vzore svojho otca, mama si chodila k tej svojej po rady. A tak ako veľmi sa im nechceli podobať vykročili do sveta so sklonenou hlavou neschopný vlastného výberu. Otec je jednoduchý chlap. Nie, nie je zlý, ale ničí ho svet, ktorý mu nikdy nedal možnosť ukázať sa. Ono je to často tak, že keď vám niekto dookola opakuje že ste nanič, nakoniec tomu uveríte. Odmalička mu pripomínali, že nie je nič viac, ako obyčajný hlúpy chlapec z dediny. Vo veľkej rodine vládla disciplína a diktatúra hlavy rodiny holdujúcej alkoholu. A tak otec začal piť aby zabudol, potom aby vydržal. Potom len tak. Dnes pije pretože inak nevie žiť. Mama práve naopak vyrastala v meste v štandartnej modernej rodine tých čias. Nechýbali peniaze, nechýbala láska, ale disciplína tu vládla tiež, aj keď bez alkoholu.

Neviem či to, čo je medzi mojimi rodičmi sa dá nazvať láskou.

A neviem či tam niekedy láska vôbec bola. Možno len vzdor, alebo rebélia ?! Postavenie sa proti vrstvám, únik, túžba spoznať niečo iné, nové, slobodné. Sami proti celému svetu, ale spolu. A sú spolu dodnes. Našli si niečo, čo ich spojilo. Alkohol. Otec sa ho nevedel vzdať a mama saodmietla vzdať otca. Tak na radu starkej začala do krčmy chodiť za ním. Teraz pijú spolu. A pijú už veľa rokov. Každopádne v deň keď sa našli v tejto záľube, prestali byt rodičmi a stali sa majiteľmi. Pominula láska ak tam niekedy nejaká bola, pominula úcta, naučili sa spolu existovať teda naučili sa, že jeden bez druhého existovať nedokážu. A tak sa z mladého muža s nesmelými ideálmi o svojej novej rodine o nových začiatkoch a rozhodnutím neopakovať činy svojho otca stal pijan. A z mladej krásnej naivnej ženy túžiacej po láske, rodine a rodinnej cukrárničke sa stala rozbitá, tvrdá, nešťastná žena. Nespomínam si, že by nás niekedy pred svojimi známymi, susedmi, či priateľmi nazvala inak ako kusy.

Nespomínam si, že by som z jej úst niekedy počula, že nás miluje. Ale hlavne si nespomínam, že by sa niekedy chovala ako matka. A tak moji rodičia v nás postupne zabíjali lásku či úctu. Dnes oproti nám stoja rodičia, ktorých synonymum je nič. Na oplátku nám darovali niekoľko tvrdých lekcií. A tak sme stratili detstvo …

Tvoja prvá veľká láska, ako ste sa stretli ?

ano stretli sme sa ako blesk z jasného neba 🙂 Prišiel a hneď ma zbavil strachu, otázok, pochýb a neskôr aj nevinnosti … Bolo mi s ním fantasticky, po maturite sme šli žiť do zahraničia, učili sme sa koexistovať, on bol starší, skúsený a zvedavý, ja mladšia a naivná. Milovala som ho až tak veľmi, že som mu neskôr začala tolerovať psychické útoky, nátlaky, obmedzovanie, nemohla som sa obliekať po svojom, zakazoval mi sukne, farbenie vlasov, makeup, neskôr koníčky, priateľov, rodinu. Ja som nevedela čo robiť, nevedela som či sa môžem postavit na odpor, nemala som sa o tom s kým porozprávať, bála som sa že ak ma opustí, budem sa musieť vrátiť k rodičom, ktorí by ma späť neprijali, lebo môj otec bral môj odchod z domu veľmi agresívne. Vedela som že ma podvádza, vedela som že je majetnícky ale myslela som si, že volím “predsa” menšie zlo … Veď mali sme aj pekné chvíľky.

Po roku som otehotnela. Najprv sa tešil. Aj rodina sa tešila. Odišla som späť na Slovensko. Potom začali od neho telefonáty, aby som šla na potrat a podozrenia, že ktovie koho dieťa to je a to zas striedali telefonáty plné šťastia a eufórie. Len Boh mi pomohol nájsť silu. Po poslednom telefonáte kde chcel po mne potrat, som akurát stála u starkej na dedine pred kostolom a telefonát som uprostred vety zrušila, dokončila som ho len sms aby sa dal vypchať že si poradím. Možno to bol náznak zrodu silnej ženy vo mne čo ho donútilo zamyslieť sa a prijať mňa a dieťa ako samozrejmosť. Tehotenstvo mi dodalo síl, bola som šťastná po pár mesiacoch, ale v pokročilom štádiu tehotenstva sme o dieťa prišli. Ja viem že by to bol syn a viem že by sa volal Jakub. Pre neho to asi nič neznamenalo, keď mi to lekári oznámili, zosypala som sa. Na pomoc mi neprišiel on – môj partner ale môj brat. Otec môjho dieťaťa, moja prvá láska, môj záchranca i trýzniteľ len stál nad ženou, ktorá opäť prišla o všetko. Odišiel. Vieš, všetko čo nasledovalo potom bolo ako hmla. Hospitalizácia, odobratie telíčka, rozhovor s lekárom, mizerné výhliadky na ďalšie tehotenstvo …

Pamätám si veľa.

No najviac si pamätám, že moje detstvo sprevádzal strach. Nie obyčajný strach z tmy, bubákov či príšer. Ja som sa bála zaspať. A bála som sa zobudiť. Viem neznie to logicky, ale ten, čo pozná aké je to keď pijú rodičia pochopí. Ten hnusný pocit, keď si unavený, ale nechceš zaspať pretože vieš, že ešte nie sú doma. A vieš aj to, že keď prídu, nebudú hľadieť na to, že je veľa hodín. Ani na to, že detské telo aj duša potrebujú pokojný spánok. Nie sú tolerantní a ty radšej nechceš zaspať . Radšej zostaneš pripravený aby si nečelil šoku z toho, že im nerobí problém zobudiť deti a psychicky týrať krehké duše otázkami ich ožratého mozgu . Nerobí im problém ani dávať nás kľačať. Len tak. Len aby deklarovali svoju silu a nadvládu. Nie. Nebol problém ani to , že keď sa v nich ozval hlások samaritána priviedli domov tretiu osobu a nechali ju pomočenú ležať tam, kde ju podnapité telo zvládlo premiestniť, kým sa preberie z agónie a za hlasitého hrkotu sa premiestni do akejkoľvek inej časti bytu. Otec sa vždy chcel a chce najviac rozprávať práve vtedy, keď si vypije a svoju neutíchajúcu potrebu prejavuje hlavne svojim deťom. Mama, tá je výlučným držiteľom ceny za najbolestivejšie uštipačné poznámky, ktoré vás rania viac ako rana medzi oči. A krik. Hádky, obvinenia, výčitky. Dookola. Únavné. Najdesivejší zvuk môjho detstva je zvuk otočenia kľúča v zámke. Ešte dnes ma desí. Ešte dnes si pri ňom spomeniem na mozaiku udalostí. Na bezohľadnosť tých čo nás mali milovať a chrániť. Na slzy súrodencov. Na ich utešovanie. A na klamstvo. Milosrdné klamstvo vychádzajúce z mojich úst namierené voči bratom. ´´ Bude dobre . ´´ Pýtala som sa veru ešte dlho potom ….. Naozaj bude ? Zahoja sa rany ?! , alebo sa dajú prekryť len inými? Tí moji pokrvní teda prekrývajú jedna radosť. Rany duše skrývajú za rany tela. Osud mi ich chcel už toľkokrát vziať, ale láska, či snáď čokoľvek ich tu drží a pomáha mi žiť. Ja rany na tele nemám, ale vo vnútri, tam ich je aj na 1000 tiel. Život sa s nami hrá a mne čím ďalej tým viac chýba niečo, čo som nikdy nemala. Chýba mi milujúca matka. Chýba mi milujúci otec. Dnes mám vlastnú rodinu. Som matkou. Naháňa mi to strach. Bojím sa, že mojim deťom nedokážem dať niečo, čo sama nepoznám. Ako je to s rodičovstvom ?! Dá sa to naučiť ?! Ja nechcem svojim deťom pokaziť život. Milujem svoje deti a dávam im lásku v najvyššej možnej miere a vždy keď sa dá. Majú nie jednu, ale dve maminky. Pomáha mi s nimi osoba, ktorá má v sebe veľa lásky a pokory. Majú v živote aj mužské vzory.. Dvoch mužov, ktorí vedia o čom to celé je. Ktorí im dávajú pozornosť a lásku. Ktorí sú tu pre ne a čím sú staršie tým viac. Majú sa dobre aj keď často nevidia maminku, pretože sa stará o to aby mali kde bývať a čo jesť. A tak keď som sama, prepadá ma strach. Prichádza s úzkosťou a panikou. Bijú sa v duši. Trýznia ju. Topia. Dávajú nádej no potom znova a znova. Bludný kruh života a umierania. Každú chvíľu ma niekto zabíja. Presne tú moju časť, ktorú dostal. Bez milosti požuje, prehltne, vyzvracia a nechá ležať tam, kdesi v zabudnutí. Už toľký to urobili a ešte toľkí to urobia . . .

Mám z toho úzkosť a tlak na prsiach, ktorá sa stupňuje s každým ďalším sklamaním. Infarktové stavy, keď srdce nestačí dychu. Keď cítiš každý jeho úder v každom milimetri žíl.

Ale aj spontánny potrat je veľká trauma

Určite. Len teror v rodine sa po tomto zážitku skončil. Dostala som pokojnú izbu s prísľubom pokoja ale tam kde ste sa nikdy necítili bezpečne, tam sa nikdy ani nebudete cítiť inak. Každý chodil okolo po špičkách, celé noci som preplakala, nechcela a nevedela som pochopiť čím si zaslúžim toľko bolesti, cítila som sa zbytočná a prázdna, doslova vypelichaná hus. Bolo leto, jedno ráno má prebudili slnečné lúče, posadila som sa na posteli, pozrela som sa z okna. Vonku na poli zrela pšenica, v hlave som mala zrazu ticho prvý krát, po veľmi dlhom čase. Byt bol prázdny. Vzala som si nejaký inzertný týždennnik a pohľad mi padol na sexprivát, ponúkajúci prácu s ubytovaním. Prišlo mi, že horšie už nebude, brala som to vtedy ako možnosť, príležitosť alebo možno terapiu. Samozrejme časom sa ukázalo, že to bola chyba. Nemysli si, nebolo to ľahké, nešla som tam hneď, zavolala som tam raz, potom som to zrušila, potom som zavolala druhý, tretí krát a až po niekoľkých bojazlivých telefonátoch som si sadla na autobus a vydala sa na cestu. Vieš, prvé moje šťastie bolo že som bola veľmi pekná aj keď tichá, na tom nezáležalo, neskôr som sa ale dozvedela, že ak by som nebola pekná buď by ma nevyzdvihli, alebo by ma zaviezli niekam na výpadovku, prípadne na nejaké opustené miesto. Keď som sa to dozvedela, teda keď som to aj videla na vlastné oči, mala som zmiešané pocity. Všade tam bola vypočítavosť a pretvárka. Zosilnela som, ale stalo má to dosť veľa.

Je práca v sex biznise taká, ako to opisujú novinári v mainstreame, rôzne erotické poviedky, porno apod ?

Vôbec. Nevýhoda plateného sexu je že keď sex ponúkate, musíte sa zmieriť s tým, že si nemôžete vyberať. Nie je to ako keď je vám niekto sympatický a priťahuje vás, vy musíte dať zákazníkovi najavo, že on je najlepší, najkrajší, najúžasnejší aj keď to tak nieje. Často sa stane že vám príde “špiňoch” ktorý aj po osprchovaní (ak teda máte síl sa s ním doťahovať aby do tej sprchy vlastne šiel) strašne smrdí, je vám nechutný, je vám z neho zle a vy sa s úsmevom musíte o neho postarať, dotýkať sa ho, vzrušovať ho, pobozkať na bradavky, natiahnuť kondóm keď vás napína, teda nieje to nič o čom sníva mladé dievča. A nemyslite si, rovnako ako vôňu a telesnú schránku návštevníka si málokedy môžu vybrať aj polohu. Im je jedno že vás to bolí, oni si zaplatili a vy musíte držať. Postavíte sa na odpor a ste sama na to čo sa stane, za zatvorenými dverami tam s vami nikto nieje aby vám pomohol. Keď vás niekto láka na túto prácu, nasľubuje vám toho až až, ale z vlastnej skúsenosti vám môžem povedať že ste iba pracovná sila ktorá sa dá vždy vymeniť.

Často skloníte hlavu lebo si myslíte, že vám to stále dáva viac ako berie, ale po istom čase si uvedomíte, že aj ten vás pohár trpezlivosti pretiekol bohužiaľ, je už veľmi ťažké vrátiť sa do obyčajného “skromného” sveta. Trpko sa poľutujete a so zistením že máte priveľké finančné nároky, namiesto cesty v normálnom svete len zmeníte lokál. Toto je začarovaný kruh. Trend v sex priemysle postupuje, kým pred 8 rokmi bol vrchol požiadaviek orál bez a naveľa anál, dnes je to o inom. Porno pokazilo mužov, dnes je to samý hlboký orál, samozrejme bez ochrany, ďalej bdsm, čo je ponižovanie, muži majú zrazu chuť pretiahnuť vás ako štetku tvrdo, bez úcty, s pár fackami. V móde je aj skupinový sex s jednou ženou, kde teda tiež žena ťahá za kratší koniec. Priprav sa na to, že ak do toho teraz vstúpiš, budú ťa chcieť ponižovať psychicky i fyzicky, priprav sa na rôzne požiadavky typu: “vymočím sa na teba v sprche”, alebo “to čo som za teba zaplatil je príliš veľa na to, aby si si mohla dovoliť dať mi kondóm”, “vystriekam sa ti do úst to je predsa bezpečné”, “si len kurva za ktorú som zaplatil”, “zaplatil som si sex v trojke, bozkávaj sa so svojou kamarátkou a hrajte sa spolu”, “budeš robiť čo ti poviem” atď … môže sa ti zdať že preháňam, nevravím že sa to deje pri každom jednom zákazníkovi ale deje sa to príliš často na to, aby to bolo zanedbateľné. Možno by si to zvládla raz, možno dvakrát, potom si dáš pohárik na nervy, možno potom niečo iné, silnejšie. To však nieje cesta. Život nieje ľahký ale začať s prostitúciou je začiatok konca. Pretože ten pocit prázdnoty, keď zistíš že tam v tom cudzom svete kde sa hanbíš zveriť sa rodine s tým čo robíš, si pre každého len sústava otvorov ktoré si dočasne požičajú na ukojenie, pošlapú tvoju osobnosť a nakoniec si s pozdravom utrú topánky o tvoju pošliapanú dušu, bude veľmi ale naozaj veľmi ťažké oprášiť to, vstať a vykročiť …

Pokúšala si sa odísť?

Jedného dňa som si zbalila veci a odišla som. Nikto ma nedržal, nikto nekričal. Mala som peniaze a odhodlanie na nový život so slušnou prácou a láskou. Život prostitútky mi nechýbal, naopak nezabudnem na ten pocit prvé ráno potom ako som sa vrátila domov. Ten pocit slobody. Hneď v ten týždeň, som mala už aj miesto barmanky. ..

Po mesiaci prišla láska, ktorá plynulo prerástla k založeniu rodiny. Prvé dieťa, druhé … Rozprávka. Tá sa však časom plynulo zmenila na horor. Alkoholizmus a iné defekty v chovaní muža naštartovali psychický teror, prekladaný občasnými fyzickými napadnutiami v našej domácnosti. Láska sa míňala, rovnako ako našetrené peniažky, keďže muž už nepracoval. Deti rástli, s nimi rástli aj výdavky. Zrazu sa denno-dennou súčasťou života stal rituál preplakaných osamelých nocí, keď deti zaspali. Bolo treba čosi zmeniť. Jedného dňa, keď muž prepil peniaze na mlieko a chlieb a deti plakali hladom, odišli sme … Vždy som si poradila, aj v skutku ťažkých situáciách, preto bolo veľmi ťažké skloniť hlavu, ponížiť sa a prosiť rodičov o chlieb a dočasnú strechu nad hlavou. Mala som dva týždne k pobytu na ulici. Návrat k prostitúcií bol jediný možný krok. Rýchle prachy a malé deti vylučovali prácu na pevný úväzok cez deň. Čas bol len v noci … Pokojné chvíle, čo som voľakedy poznala, vystriedal stres a strach. Zarobím? Zarobím dnes? Čo? Ako? Kde? Bolo treba riešiť aktuálny stav, rýchlo nájsť podnájom, presťahovať, ubytovať, zariadiť a žiť. Bolel ma každý dotyk, postupne som sa prestala dojímať. Dnes zťažka v súkromí podám ruku. Chýbal mi normálny život. Každý deň moje deti rástli a ja som to zmeškávala. Dni, keď som s nimi, som niekým iným. Som matkou. Milujúca a milovaná, úplný opak môjho chladného pracujúceho ja. Viete, nikto ma tam nedržal, nikto na mňa nekričal, ani ma neobmedzoval. Mohla som kedykoľvek odísť. Pravdou však je, že som si to nemohla dovoliť, kým by som si nenašla náhradu príjmu. Pravdou však je aj to, že najviac som si v tom bránila pararoxne ja sama. V erotickom priemysle som pracovala 7 rokov. Stretla som mnoho žien, s rôznymi príbehmi. 7 rokov pozorne načúvam iným ľuďom. 7 rokov mi trvalo, kým som prišla na to, kto a kde som. Pohltilo ma to, okresalo, vytvrdilo. Čosi dalo, čosi vzalo. Dnes viem, čo som nevedela pred 7 rokmi. Neviem, možno keby som sa vtedy vidala inou cestou, bola by som niekde úplne inde. Dnes by som nepísala tieto riadky, neviem či by som mala toľko skúsenosti ale rovnako by som nemala závraty a úzkostné stavy pri dotyku hocikoho, okrem mojich detí a nedôveru v ľudí. Každá naša cesta, každé rozhodnutie prináša skúsenosti. Každá skúsenosť nás poznačí. Ovplyvní psychiku, správanie a vnímanie seba samého. Treba si však veriť a za každých okolností žiť tak, aby nebolo ťažké pozrieť sa sám sebe do očí. Či už robíš to či ono, nikdy si neklam a nezabudni na pokoru a vieru, pretože si milovaná.

Monika, za čo sa máme za Teba modliť ?

vždy je pekné, keď na teba v modlitbe niekto myslí, hlavne ale za zdravie mojej rodiny a moje pevné nervy a trpezlivosť, aby ma nepokúšali myšlienky a spomienky na minulosť …

Leave a Comment

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *